VISOKO

Do tunelov pod Visokom som zišiel bez očakávaní. Prvý raz som tam energiu cítil silno, ale meditovať sa mi nepodarilo — bolo tam priveľa všetkého. Vrátil som sa, keď som tam mohol byť sám, tristošesťdesiatpäť metrov vo vnútri hory. Vibrácia začala v nohách a stúpala; keď došla k hlave, celé to vybuchlo a ja som bol vonku. Prezeral som si chodby, ktoré sú ešte zavalené, a nemal som k tomu telo. Nebol som tam sám. Niečo si ma našlo — nie človek, a podľa toho, čo som cítil, ani nič dobré. A nešlo tade náhodou. Cítil som to aj v tej podobe, ktorá nebola hmotná: cítil som, ako sa to rozbehlo mojím smerom, a cítil som z toho hlad. Na okamih som vedel, že ak sa nevrátim do tela, dostane ma to aj takto. Vrátil som sa. A bol som spotený. To slovo treba čítať pomaly. V tuneloch je chladno po celý rok a ostatní tam chodili v bundách a v dlhých nohaviciach. Ja jediný v krátkom rukáve, celý čas mi bolo horúco — chodil som sa schladzovať do ľadovej vody, lebo som horel. A práve tam, ten jediný, komu nebolo zima, som stál mokrý od potu a s chlpmi na rukách postavenými do pozoru. Ešte dlho som cítil, ako si to hľadá cestu cez zával. V chodbe so zákazom vstupu zhasli svetlá. Odišiel som a nevrátil sa. Nebudem predstierať odvahu, ktorú som nemal — bál som sa a bojím sa dodnes. Poslednú noc sa mi snívalo, že sa mi na balkón škriabe niečo, čo tam nemá čo robiť; zobudil som sa a videl som to pred sebou, a potom som sa zobudil naozaj. Balkón bol otvorený. Zavrel som ho a zaspal so strachom, aký som odvtedy nezažil. Nepíšem to ako varovanie a nikoho od tej cesty neodhováram. Miesto mi neublížilo — ja som doň vošiel sám a nepripravený, a to je moja vec, nie jeho. Píšem to preto, že sa to stalo, a preto, že odvtedy pre mňa hranica medzi svetmi nie je obraz reči.

Na tej istej ceste som šiel na energetickú masáž — prácu s lymfou a s tým, čo telo drží, aj keď o tom nevie. Najprv bol len odpor: energia sa cezo mňa predierala z nôh nahor, ťažko, akoby cez zaseknuté dvere. Potom prišla pod rebrami bolesť, akú sval neurobí. A ocitol som sa v maternici. Vedľa mňa bola sestra, ešte živá. Rozprávali sme sa bez slov a bolo nám spolu dobre. Potom prišiel smútok, ktorý sa nedá uniesť, počul som ju povedať, že to bude dobré a že sa nemám báť — a ostal som sám. Neskôr sa ukázala moja žena a ešte neskôr dcéra; sestra pri tom menila podobu na ňu, akoby mi chcela ukázať, že tá istá láska ide ďalej v inom tele. Slzy som nezastavil, lebo nebolo čím. Vtedy som konečne pomenoval vec, ktorú som niesol celý život a nevedel som o nej: vinu za to, že ja som prežil a ona nie. Prečo ja. Túto otázku som si kládol tak dlho, až prestala byť otázkou a stala sa zvykom. Nie je to príbeh o uzdravení. Je to príbeh o tom, že sa to dá pomenovať — a že pomenovať je polovica práce. Od toho dňa cezo mňa energia prechádza takmer bez odporu.

Bol som tam s ľuďmi, ktorých som predtým nepoznal. A počas tých dní sa zopakovalo to isté: niekto si ku mne sadol a začal hovoriť o veci, o ktorej dlho nehovoril nikomu. Nepýtal som sa a nikoho som k tomu neviedol; jednoducho sa to dialo. Nič z toho tu nenájdeš a nikdy nenájdeš — nepatrí to mne. A ak by si tieto riadky čítal niekto z nich: nie je tu nič o vás. Je tu len to, čo to spravilo so mnou. Nezažíval som to tam ako ostatní. Väčšinou som mal pocit, že skupina cíti jedno a ja niečo celkom iné — a občas som sa trafil presne do toho, čo v sebe niesol niekto vedľa mňa. A boli chvíle, keď sa ich emócie nedali odlíšiť od mojich; nevedel som povedať, čo je čie. Presne to má na mysli táto stránka, keď hovorí o otvorených centrách. A vtedy mi došlo, že to, čo z ľudí čítam, nie je dar ani náhoda. Je to mechanika. A mechanika sa dá zapísať. Tam mi napadol Human Design, a z toho nápadu nakoniec vyrástol Astroláb. Pri pyramídach bol pokoj, aký neviem vysvetliť. Raz sa mi počas meditácie zdvihol vietor a rozhýbal stromy, hoci bolo bezvetrie a horúčava, v ktorej sa na slnku nedalo vydržať. Ako sme sa vzďaľovali k chorvátskej hranici, slablo to. Vracali sa bežné starosti a spojenie s tým, čo cítia druhí, prestalo byť zosilnené. Nevydávam to za dôkaz ničoho. Neviem, čo sa tam presne dialo — viem len, čo som cítil a kedy to prestalo. Viem však presne, čo z toho ostalo: istota, že človeka sa dá popísať bez veštenia. Astroláb je tá istota prepísaná do čísel. Zážitok ostáva môj. Tebe patrí výpočet — a ten si vieš overiť aj bez toho, aby si mi veril.

Slnko, ascendent, Luna, Human Design, životná cesta, čínske znamenie aj mayský kin sú spočítané. Prepočítaj si ich tu a vyjde ti to isté — na to tento web je. Bhairava, Osiris, Thovt a tarotové karty spočítané nie sú. To je jazyk, ktorým si svoju skúsenosť pomenúvam ja, a nič viac. Práve na tomto rozdiele stojí celý Astroláb, tak ho radšej poviem nahlas, než aby som ho zamlčal.