Ako vietor cez stromy: Umenie súcitu bez straty suverenity

Les voňal živicou. Vietor sa pohrával s korunami stromov a prinášal raz vôňu kvetov, inokedy vôňu mokrej zeme po daždi. „Všimol si si?“ povedala Líška. „Čo?“ spýtal sa Chlapec. „Že vietor prinesie všeličo. Ale nič z toho si nenechá.“ Chlapec chvíľu potichu počúval šum lístia. „Aj človek by to tak mal vedieť?“ Líška len pomaly prikývla. „Počúvaj ľudí. Buď pri nich, keď ich bolí ich svet. Ale nenauč svoje srdce niesť všetko, čo cez neho len prejde.“ Chlapec zdvihol pohľad k tmavej oblohe a pochopil.

🍃 Pre tých, ktorí sa učia nenosiť ťarchu cudzieho osudu

Empatia je dar. Možnosť precítiť bolesť druhého človeka, pochopiť jeho rany a byť mu tichou oporou v jeho tieňoch je znakom vyspelej duše. Lenže mnohí si súcit mýlia s pohlcovaním cudzích energií. Stávame sa špongiami, ktoré do seba nasajú cudzí žiaľ, cudziu karmu a cudzie nevyriešené konflikty. Výsledkom nie je uzdravenie toho druhého, ale naše vlastné absolútne vyčerpanie. Energetická suverenita nevyžaduje, aby sme boli chladní, ale vyžaduje, aby sme si pamätali, kde končíme my a kde začína ten druhý.

Vietor je suverénny element. Prejde skrz najtemnejšie rokliny, dotkne sa hniloby, dymu aj voňavých kvetov. Nesúdi to, čoho sa dotýka. Vezme tú informáciu, prenesie ju ďalej, ale nikdy si ju neprisvojí, nikdy ju nezamkne vo svojom vlastnom strede. Keby si vietor nechával všetko, čo cestou nazbiera, oťažel by a prestal by viať. Rovnako je to s ľudským energetickým poľom. Ak sa naučíme niesť každý smútok, ktorý nám niekto zverí, stratíme našu vlastnú schopnosť pohybu a tvorby.

Byť niekomu na blízku znamená poskytnúť mu bezpečný priestor na to, aby on sám mohol uvoľniť svoju bolesť. Znamená to byť ukotveným svedkom. Ak sa však rozhodneme jeho bolesť "zobrať na seba", v skutočnosti ho okrádame o jeho vlastnú lekciu z programov duše. Zobrať niekomu jeho tieň znamená zobrať mu jeho možnosť na rast.

IN AEQUUM 🕯️